Uverejňujeme článok od neznámeho autora, ktorý máme z internetu. Je to totiž v situácii, keď je u našich susedov práve čas Fideszu a Jobbika. Hľadáme odpoveď na otázku: Čo sa článkom A. Vojtkovej uverejneným práve v mariánskom časopise sleduje? Uvedomuje si autorka, čo urobila? Môžeme pripustiť, aby sa práve dobromyseľní veriaci čitatelia tohto časopisu práve v predvolebnom čase takto zavádzali, klamali a manipulovali? Dúfame, že autority, ktoré dohliadajú na obsah tohto časopisu, sa touto vecou budú bez meškania zaoberať, že zabránia ich politickému zneužitiu. Očakávame, že v časopise Máriina doba (vychádza iba štyrikrát v roku) bude v nasledujúcom čísle tiež uverejnené ich stanovisko. Zdôrazňujeme, že očividne programované uverejnenie tohto článku v tomto čase, jeho očakávaný manipulačný účinok na čitateľov časopisu Máriina doba nemožno podceňovať. (SKS)
Nasledujúci text reprodukujeme bez akýchkoľvek našich zásahov – tak, ako ho neznámy autor napísal a zverejnil.
Nemožno nereagovať na demagogický článok A. Vojtkovej uverejnený v časopise Máriina doba 1/2010 (s.14-21) pod názvom Zasvätenie umožňuje Márii konať. Autorka síce píše v mene Slovákov, ale obsahovo je jasné, že v skutočnosti ide o výpoveď Maďarov adresovanej Slovákom. Ako Slovenka by totiž, okrem iného, určite nemohla zaprieť misiu sv. Cyrila a Metoda u Slovákov ešte pred príchodom kočovných Maďarov, tak ako je to v tomto jej „historickom prehľade“.
Je viac než trápne, čítať v časopise, ktorý mal kedysi vysokú duchovnom úroveň, takéto maďarské „politické agitácie“, kde sa autor neštíti používať hrubú historickú lož a zavádzanie na úkor Slovenského národa. Navyše je toto klamstvo zaobalené do všeobecných kresťanských právd. Najúbohejšie však je, že k tomu zneužíva aj majestát Panny Márie. Autorka, ktorá vedie kresťanský duchovný časopis, by mala mať úctu v prvom rade pred pravdou, pretože Boh je Pravda. Duch Svätý je Duchom Pravdy, ak sa hrubým spôsobom potiera pravda, tak to nemôže byť z Božieho Ducha! Nehovoriac už o novinárskej etike, kde má byť samozrejmosťou overovať si fakty a svoje tvrdenia postaviť na historickej pravde, nie na vymyslených bájkach typu „Emeše a Turul“(1).
Aby sme boli vecní, obmedzíme sa zatiaľ predovšetkým na hrubé historické klamstvá uvedené v článku, ktoré možno v mnohých prípadoch jednoducho usvedčiť citátmi z pramenných historických materiálov.
Odpoveď:
Dôležitým slovanským prameňom najstaršej histórie Slovanov je všeobecne známy spis kyjevského mnícha Nestora z 11. –12. storočia: Povesť dávnych čias: „…vzišiel národ Slovanský z plemena Jafetovho,…Potom po mnohých časoch usadili sa Slovania popri Dunaji , kde teraz je Uhorská zem a Bulharská. Od týchto Slovanov rozišli sa po zemi a nazvali sa menami svojimi, kde na ktorom mieste sa usadili. Tak jedni, prichodiac, usadili sa na rieke menom Morava i nazvali sa Morava,…Bolo ich množstvo: sedeli oni od Dnestra až k moru (Baltickému) a uchovávali mestá svoje dodnes; Gréci ich nazývali Veľká Skýtia.
„...ale legendy Maďarov hovoria o podobnom putovaní za zasľúbenou zemou ako bolo putovanie Izraelitov, Oni išli zaujať svoju vlasť, ktorá im bola určená.“
Západofranský kronikár Reginald: „...kmeň Maďarov vyhnali susední obyvatelia, ktorí sa nazývajú Pečenehmi. Tí sa síce spočiatku potulovali po pustinách Panóncov a Avarov a neskôr častými nepriateľskými nájazdmi prenikali na územie Korutáncov, Moravanov a Bulharov....A tak ukrutnosťou tohto najohavnejšieho kmeňa boli spustošené nielen spomínané krajiny ale z väčšej časti aj Italské kráľovstvo (ide o výpravu r. 899, porovnaj Fuldské anály r.901).“
„Jeho (Svätoplukovu ríšu) krátky čas nešťastne spravovali jeho synovia, kým Maďari všetko až do základu vyplienili.“
„My, Slováci veľmi radi posielame Maďarov, tam odkiaľ prišli, považujeme ich za nejakých prišelcov z Ázie.“
Porfyrogenetos – O spravovaní ríše (r. 950): „Keď potom po smrti Svätopluka... prišli Turci (Maďari), úplne zničili a zaujali ich krajinu (Moravu), v ktorej i teraz bývajú...“
Byzantínci nazývali kočovné kmene starých Maďarov Turkami (podnes sa možno v Turecku dohovoriť maďarsky) a preto aj na korune kráľa Štefana je grécky nápis „Gejzovi, kráľovi Turkov“. Ako osobne dosvedčujú aj mongolskí diplomati, ešte i dnes sa nachádzajú v Mongolsku kočovné kmene s názvom „Meďere“, ktoré majú dokonca podobnú reč ako maďarčina. Z toho vyplýva, že pôvodné kmene, ktoré prišli do Panónie okolo roku 892 boli turkotatárskeho pôvodu.
Arabské pramene o starých Maďaroch: hodnoverný prameň - Ibn Rusta:
„Maďari sú tureckého plemena, majú šiatre a sťahujú sa tam, kde je hojnosť trávy pre pastvu. ...Vládnu nad susednými národmi slovanského plemena, ktorých zaťažujú vysokými dávkami v prírodninách.“
„Maďari ... boli bojovní, ale neboli to žiadni divosi.“
Súčasný maďarský historik Paul Lendvay(2) nazval starých Maďarov: “ničivé výboje pohanských lúpežných koristníkov“ a „divoké hordy starých Maďarov“.
Biskup Pilgrim v roku 973 píše pápežovi: „...aby (Maďari) po pozbavení sa svojej zaťatosti a divej ukrutnosti sklonili šije...pred Pánom.“
Západofranský kronikár Reginald: „...kmeň Maďarov... Údajne tiež jedia surové mäso, pijú krv a ľudské srdcia, ktorých sa zmocnia, podelia na kúsky a hlcú ich akoby liek.; neobmäkčuje ich nijaký súcit ani cit nepohne ich vnútrom. Vlasy si obrezujú až po kožu. Vždy jazdia na koňoch, na nich si zvykli tiahnuť, zastavovať sa, uvažovať i rozprávať. Svoje deti i sluhov učia s veľkou usilovnosťou jazde i streľbe z lukov. Sú spupnej, vznetlivej, ľstivej a bezočivej povahy, lebo touto divokosťou sa vyznačujú tak ženy ako muži. ... Sú mlčanliví, ochotnejší skôr konať ako rozprávať.“
Na výstave „Osudová bitka pri Bratislave 907“, ktorá sa konala v Hainburgu roku 2007, bol prezentovaný dopis istého mnícha verdunskému biskupovi z 10. storočia, kde bolo zaznamenané, že Maďarov možno stotožniť s apokalyptickým národom Goga a Magoga: Die Ungarn werden mit den apokalyptischen Vokern Gog und Magog gleichgesetzt. (Ein Mönch aus Auxerre, Brief an den Bischof von Verdun. Östereichische National bibliothek Wien Codex Latinus 956 fol. 112) Určite to nepreháňali, pretože aj o 300 rokov neskôr, keď k nám prišli z tej istej „kultúrnej zóny“ mongolskí Tatári, zanechali ten istý dojem, čo sa prejavilo aj na mene aké im Európania dali: tartari – pekelníci(3).
Opodstatnenosť takéhoto pohľadu dokladá množstvo správ nemeckých a arabských kronikárov, ba aj samotný maďarský autor Gesta Hungarorum dokladá pustošenie Maďarov v Panónii. Nemeckí a talianski analisti v prvej polovici 10. storočia sústreďovali pozornosť na lúpežnícke výpravy starých Maďarov. Verejná mienka v celej Európe bola naladená proti kočovným barbarom... V diele Liudpranda sa obzvlášť ostro prejavuje táto nepriateľská nálada, čo súvisí i s jeho osobnými osudmi:
„Kmeň Maďarov, ktorého ukrutnosť zakúsili skoro všetky kmene... kmeň Maďarov, ktorý je bojachtivý, smelý, nepozná všemohúceho Boha, ktorý pozná každý zločin, bažiaci iba po vraždení a lúpežiach...stal sa tak…žijúcim na juhu a západe, vážnym nebezpečenstvom, dokonca... záhubou celej Európe... Maďari, keď vystriehli možnosť výpadu a prezreli si kraj, v srdci osnovali zlo, ktoré potom vyšlo najavo. ...Zaujali aj bavorské územie, pevnosti zrúcali, kostoly vypálili, ľudí pozabíjali a aby sa stali ešte väčším postrachom, napájali sa krvou zavraždených.“
Staroslovenský prameň Život Konštantína kap. VIII. hovorí o tom, že pri svojej misii u Chazarov na Kryme okolo roku 860 sa Konštantín Filozof stretol aj s potulným kmeňom Maďarov: „A keď odbavoval (Konštantín) svoje modlitby, napadli ho Maďari, zavýjali ako vlky a chceli ho zabiť. On sa však nezľakol, ani modliť sa neprestal, len Kyrie Eleison odriekal, lebo už končil službu. Oni, keď ho uzreli, z Božieho rozkazu skrotli i začali sa mu klaňať. A keď vypočuli poučné slová z jeho úst, prepustili ho aj z celou družinou.“
„Ale aj my, Slovania sme z tej istej strany (Ázie) prišli len o štyristo rokov skôr, počas toho istého sťahovania národov.“
Domnelé sťahovanie národov vyvrátil už v 19. stor. zakladateľ vedeckej slavistiky Pavol Jozef Šafárik vo svojom monumentálnom diele Slovanské starožitnosti, ktorých nadčasovosť možno vnímať ešte i dnes. Tu preukázal, že Slovania patria k najstarším obyvateľom Európy. Prokopius spolu s Mojžišom Chorenským a Jordanom, hovoria o existencii Slovanov na dunajskej hranici dávno pred tým, než sa tu objavili avarské družiny (r.558), čo sa najmä v maďarskej historiografii nebralo na vedomie!(4)
V 5. storočí arménsky historik Mojžiš z Chorémy zostavil na základe Ptolemaia a ďalších geografov vlastné dielo. Tu hovorí o existencii Slovanov v Dácii a na Dunaji ešte pred príchodom germánskych Gótov v 2. storočí:
„Na južnej strane je vlastná Trákia; na severnej strane je veľká krajina Dácia, obývaná Slovanmi (územie dnešného Rumunska z oboch strán Karpát), ktorí tvoria 25 plemien. Ich krajina padla pod moc Gótov, ktorí prišli z ostrova Skanie (Škandinávia), ... ale Slovania prešli Dunaj a zmocnili sa iných krajín - Trákie a Macedónie a darí sa im v Achajsku i Dalmácii.“
O tom, že sú Slovania prastarí obyvatelia Európy sa možno presvedčiť i logickou úvahou akú urobil už Šafárik. Je známe, že slovanské národy podnes svojimi sídlami zasahujú najväčšiu časť Európy a čo sa týka ľudnatosti a počtu patria k najväčším národom Európy. Avšak história nám hovorí, že pred tisícročiami zaujímali Slovania v Európe omnoho väčší priestor. Spisovatelia Jordanes a Prokopius v 6. stor. s obdivom hovoria o priestoroch osídlených nespočetnými vindskými a antickými slovanskými národmi, ktoré sú rozliate po všetkých krajinách medzi riekou Labe, Adriatickým, Egejským a Čiernym morom. Takéto rozšírenie slovanských národov po značnej časti strednej Európy v krátkom priebehu stoosemdesiat rokov (asi 480-638), ako to predpokladá údajné „sťahovanie národov“, by nebolo možné. História 4.-6. storočia však úplne mlčí o príchode tak veľkého kmeňa ako boli Slovania. Ak sa teda Slovania ani vojensky ani nebadane nemohli presídliť z Ázie do Európy, to znamená, že boli starodávnym obyvateľstvom tejto časti zeme, čo možno potvrdiť aj mnohými inými dôvodmi. Sú to napr. geografické názvy týchto území a jazykové dôvody.
Slovanský jazyk má veľmi osobitý charakter a to je nevyvrátiteľný dôkaz kmeňovej pôvodnosti samotného národa Slovanov. Tak originálny čistý, výrazovo bohatý, a na mnoho nárečí rozvetvený jazyk ako je slovanský jazyk, nemohol vzniknúť bez pôvodného samostatného a prastarého jazyka. Z toho vyplýva, že Slovania boli od starodávna zvláštnym kmeňom v rade iných pôvodných kmeňov indoeurópskych, presne tak, ako ich jazyk, v rade iných pôvodných jazykov, kde zaujíma svoje osobitné miesto.
„My Slováci naozaj môžeme Bohu ďakovať, že ich (Maďarov) sem priviedol...“ ???
Ibn Rusta: „Ak sa (Maďari) ich (Slovanov) zmocnia, pokladajú ich za svojich otrokov. Maďari sú ctiteľmi ohňa, predávajú Slovanov a zajatcov odvážajú do Byzantskej ríše... Maďari im odovzdávajú otrokov a výmenou dostávajú byzantské zlatom pretkávané látky, farebné vlnené koberce a iné byzantské tovary.“
Anonymove Gesta Hungarorum (deje Maďarov) z 12. storočia. Spomienky na dobývanie podunajskej nížiny starými Maďarmi uchovali jednotliví príslušníci šľachtických rodov ako ústne podanie. Anonymný notár kráľa Bela III. sa pokúsil osláviť dynastiu Arpádovcov a vlastnú maďarskú šľachtu.: „50. O spustošení Panónie - Arpád a jeho vojaci prišli na Panónsku horu sv. Martina a tu sa utáborili ... a odtiaľto vyjdúc prišli až k Rábe a Rabici, splienili kmene a dŕžavy Slovenov a Panóncov a obsadili ich krajiny. Ale častými vpádmi napádali aj hranice moravských Korutáncov, z ktorých mnohotisíc ľudí zabili, tvŕdze vyvrátili a ich kraje ovládli, ako i do dnešného dna mocne a pokojne ovláda ich potomstvo.“
Opak je pravdou, príchodom Maďarom starobylý slovenský národ, stratil svoju suverenitu. Staroslovenský Život Nauma, jedného z učeníkov sv. Cyrila a Metoda, potvrdzuje zánik Slovenskej krajiny nazývanej tiež Morava, ktorú vyplienili práve Maďari:
„...a Moravská zem, ako predpovedal sv. Metod, arcibiskup, za bezzákonia, pre diela ich i herézy a za vyhnanie pravoverných otcov a za strasti, ktoré prijali od heretikov, ktorým oni verili, čoskoro pomstu prijala od Boha. Nie po mnohých rokoch prišli Maďari, … a poplienili zem ich a spustošili ju… a zostala zem ich pustá Maďarom v moc...“ .
„My Slováci naozaj môžeme Bohu ďakovať, že ich (Maďarov) sem priviedol – práve to určilo vznik nášho národa...“ ???
U Slovákov, na území, ktoré vyčleňuje mapa J. Stanislava, sa vytvorila jazyková jednota ako dôsledok etnickej integrácie starých Slovákov, čo možno doložiť z Fredegarovej kroniky zo 7. storočia, kde je opis zjednotenia slovanských kmeňov do tzv. Samovej ríše.
Samova ríša je už nadkmeňový politický útvar starých Slovákov v 7. storočí, preto tu niesú nikde, ani v najstarších písomnostiach, zachované názvy kmeňov, z ktorých by sa tento zjednotený štát skladal. Na rozdiel od územia dnešných Čiech a Sliezska kde sú známe mená desiatky kmeňov, napr. ešte zo začiatku 12. storočia sa v Kozmasovej kronike uvádza asi 12 kmeňov(5) , ktoré obývali územie Bojoémie (územie starého keltského kmeňa Bójov(6)). Dokladá to i veľmi seriózny a spoľahlivý prameň Povesť vremenných let, ktorý napísal ruský mních Nestor.
Pribinovo a neskôr Koceľovo kniežatstvo označovali samotní Nemci ako slovenské. Zachovala sa donačná listina nemeckého kráľa Ľudovíta z r. 860: „Pribina, náš verný knieža, daroval …kláštoru svätého Maurícia… zo svojho vlastníctva, ktoré mal vo svojom kniežatstve v Salapiugiti medzi týmito hranicami: na východ za riečkou Sala až po hranicu Slougenzin…“ Podľa tejto darovacej listiny severozápadne od Blatenského jazera, na východ od ohybu rieky Zala, ležala v tom čase hranica Slovenska, ktorú nemecký pisár zapísal tak, ako ju počul vysloviť od Slovákov: „Slougenzin“ – „hranica Slovenčiny“. Toto je zatiaľ najstarší dokument obsahujúci výraz slovenského jazyka, a zároveň je to aj najstaršie geografické označenie Slovenska, a to ešte pred príchodom kočovných Maďarov!
Slavista Ján Stanislav: „Dnešní Slováci sú pozostatkom veľkého národa, ktorý v 9. storočí patril medzi najväčšie Slovanské národy. Sme prastarým kultúrnym národom, z ktorého vzišla kultúra aj pre iné národy na juh a na východ od nás.“
Toto potvrdzuje aj arabský autor Mas´údi vo svojom spise o Slovanoch. Autor je jedným z najvýznamnejších arabských geografov, ktorý zachoval cenné etnografické a historické správy o Slovanoch z prvej polovice 10. storočia: „...Blízko k tomuto kráľovi je zo slovanských krajín kráľ Turkov (Maďarov, ktorý vládne nad Slovákmi). Tento kmeň je najkrajší postavou zo Slovanov, najpočetnejší a najstatočnejší. Slovanov je množstvo národov a rozličných plemien, ktorých opis a roztriedenie v tejto knihe by neviedlo ku koncu. Správy o kráľovi (Svätopluk), ktorému sa v dávnych časoch podrobovali ich ostatní králi už boli uvedené. A tento kmeň je základom zo základu Slovanov, najváženejší medzi nimi a má prastaré zásluhy.“ To by vysvetľovalo, prečo ostal Slovenom-Slovákom pôvodný všeobecný názov Slovanov ako vlastný názov národa.
„V krajine, ktorá vznikla príchodom Maďarov sa ocitla istá časť slovanského obyvateľstva, ktoré tým bolo oddelené od ostatných Slovanov. S Maďarmi pre jazykovú odlišnosť nesplynulo a tak sa vytvoril nový národ…“
Na tento nehorázny blud jasne odpovedá aj slovanský prameň Nestor z roku 1113 dokladá v 9. storočí ešte i názov „Slovenská zem“: „V roku 898 tiahli Maďari mimo Kyjeva horou, ktorá sa teraz nazýva Uhorská, prišli k Dnepru a rozložili si stany; kočovali, ako teraz Polovci. Príduc z východu, namierili si to cez vysoké hory, ktoré sa nazvali Uhorskými horami, a začali bojovať proti tam žijúcim Vlachom a Slovenom. Usadení boli tu predtým Sloveni (Slováci), potom slovenskú zem zaujali Vlachovia. A potom Maďari vyhnali Vlachov, rozdelili si túto zem a usadili sa v nej so Slovenmi (Slovákmi), pokoriac ich; a od tých čias nazýva sa tá zem Uhorská. …
Nestor tu jasne odlišuje slovanský kmeň, ktorý sa nazýva Sloveni, čiže dnešný Slováci, ktorých krajina sa doteraz nazýva Slovensko, čo je odvodené od názvu Sloveni: „Bol jeden národ slovanský - Sloveni, ktorí sídlili na Dunaji, pokorení Maďarmi, …U týchto totiž, boli prvým vytvorené písmená (Hlaholika), nazvané slovenské písmo …Keď Sloveni (Slováci) žili už ako pokrstení, kniežatá ich Rastislav, Svätopluk a Koceľ poslali k cisárovi Michalovi (posolstvo), hovoriac: „Zem naša je pokrstená, no niet u nás učiteľa, ktorý by nás poučil a kázal nám a vyložil nám sväté knihy. …Vypočul to cisár, … a povedal im: „Hľa, poslala ku mne poslov Slovenská zem, prosiac sebe učiteľa, ktorý by im mohol tlmočiť sväté knihy, lebo toto oni žiadajú.“ I prehovoril ich cisár a poslal ich do Slovenskej zeme k Rastislavovi, Svätoplukovi a Koceľovi. Keď tam prišli, začali zostavovať slovenskú abecedu a preložili Apoštolov a Evanjelium.… Počul o tom pápež rímsky a odsúdil tých, ktorí hanili slovenské knihy, povedal takto: „Nech sa splní slovo Písma: „Chváliť budú Boha všetky národy“…Ak niekto haní slovenské písmo, nech bude vylúčený z Cirkvi, pokiaľ sa nenapraví…“
Náš najlepší odborník na slovanskú lingvistiku Ján Stanislav potvrdzuje, že krajina kam priniesol Konštantín Filozof nové písmo sa v historických textoch nazýva slovenská alebo moravská. Dokonca i Panónia tu má meno slovenská i moravská. Národ tejto krajiny sa však nikdy nevolá moravský, či panónsky, ale vždy len slovenský. Preto i písmo sa nazýva slovenské písmo.
Podrobný výskum panónskej oblasti okolo Dunaja a Tisy urobil jazykovedec Stanislav v diele Slovenský juh v stredoveku, kde skonštatoval: „Dnes možno povedať, že otázka akí Slovania žili na väčšine územia Pribinovho a Koceľovho kniežatstva, je vyriešená. Južní Slovania boli v južnej a juhozápadnej časti Panónie. Ostatok obývali predkovia Slovákov, práve tak ako aj oblasť nad Dunajom a pri Tise a v jej oblúku i za ňou. Tým sa odôvodňuje aj adresa buly Hadriána II. z roku 869 „Rastislavovi, Svätoplukovi a Koceľovi“. Podobné vyjadrenie nachádzame i u staroruského Nestora, ktorý bol dobre informovaný o všetkých Slovanoch a opieral sa o historické pramene.“
Jazykovedné výsledky možno porovnať s Anonymovou kronikou Gesta Hungarorum z 12. stor. Lokalizácia miest, kam Anonymus umiestňuje ľud označený termínom Sclavi, sa plne zhoduje s výsledkami, ku ktorým dospel J. Stanislav vo svojej práci Slovenský juh. Anonymove dielo je tak dobovým potvrdením Stanislavových výskumov. Tam, kde profesor Stanislav nachádza Slovákov na základe jeho jazykovedných výskumov, tam ich umiestňuje, zrejme na základe svojej vlastnej skúsenosti, tiež anonymný notár kráľa Belu.
To isté potvrdzuje i archeológia. Maďarská archeologička Ágnes Csemiczká-Sósová (1925-1993) tvrdí, že napriek príchodu starých Maďarov do Blatnohradu, asi v 10. - 11. storočí, si tento región zachoval staroslovenský kolorit. Podľa archeologických výskumov obyvateľstvo zostalo ešte aj v 11. storočí slovenské.
„Ako Slováci, ten slovanský ľud, ktorý bol od ostatného slovanského ľudu odčlenený,..svojho vlastného panovníka, nejaké zjednocujúce knieža svojho rodu nemal.“
Moravskí Sloveni, čiže starí Slováci, ktorých nazývali aj Moravania, jednoznačne mali viacero svojich kráľov a kniežatá. Prvým po mene známym bol kráľ Samo a jeho kráľovstvo v 7. stor. známe ako Samova ríša. V 9. stor. je zaznamenaný kráľ Mojmír I., Pribina (838 – 861) a Koceľ (861-874) vladykovia v Panónii boli tiež Slováci (don. listina z roku 861, Regensburg: „knieža zo Slovenov menom Koceľ“), vládnuci na území, kde žili etnickí Slováci.
Najväčší zo slovenských kráľov však bol apoštolský kráľ Slovákov „Rastislav, knieža slovenské“ (848-870) – tak to dokladajú historické pramene. Ďalším kráľom Slovákov bol Svätopluk (871-894), a za jeho vlády nadobudla krajina Slovákov obrovské rozmery, porovnateľné s Franskou ríšou. Po jeho smrti bol posledným slovenským kráľom Mojmír II. (894-906 ?) a Svätopluk II., ktorých zabili Maďari. Spolu 8 slovenských kráľov známych po mene.
Aventin, Letopisy Bavorov: „Vtedy títo Maďari (v origináli ako Maegari)…po smrti Arnulfa a zabití moravských (slovenských) kráľov Mojmíra a Svätopluka obsadia časť Moravy a prekračujúc Dunaj…odtrhnú Panóniu ležiacu pri Dunaji: pijú ľudskú krv, avšak také veci bude vhodné uviesť až na patričných miestach.“
Byzantský cisár Porfyrogenet vo svojom diele O obradoch v cisárskom paláci ešte v roku 948 zaregistroval medzi slovanskými panovníkmi, s ktorými udržiaval styky, aj kráľa Slovákov.
„Tento národ , čo len teraz dosiahol svoju samostatnosť a štátnosť a len teraz sa ukázal na svetovej scéne, toto neznáme malé Slovensko...“
Podľa maďarského Anonyma aj českého kronikára Kosmasa, bolo isté, že na Slovensku až do konca 12. storočia pretrvávala tradícia Svätoplukovej ríše a vlastnej štátnosti.
Dokladom starobylej slovenskej štátnosti sú slovenské historické pramene. Sú to autentické pamiatky na históriu Slovákov z 9. storočia: Žitie Konštantína a Žitie Metoda, Život Klimenta, Obrana mnícha Chrabra, Pochvala Cyrilovi a Metodovi, Život Nauma a mnoho ďalších z tohto pamätného obdobia, keď Slovenský národ obdržal písomnú kultúru a všetky atribúty štátnosti vďaka apoštolskému kráľovi Slovákov Rasticovi, ktorý pozval byzantských misionárov sv. Konštantína Cyrila a Metoda v roku 862.
Slováci boli prvým slovanským národom, ktorý dostal písmo! Z toho vyplýva, že v tom čase musel mať tento národ už pevné kultúrne a materiálne korene, čo dokladá viacero vedných odborov – archeológia, jazykoveda, históriografia. Navyše ako hovorí prof. Ján Stanislav: „Politika, ktorú robili slovenskí králi najmä Rastislav, Koceľ, Svätopluk v spolupráci s byzantskými misionármi Konštantínom Filozofom a Metod, bola politikou veľmocenskou. Je jasné, že bez veľkého územia nemožno robiť veľmocenskú politiku. Takéto kultúrne činy a politické udalosti odohrávajúce sa u Slovákov v 9. storočí, predpokladalo veľkú kultúrnu silu tohto územia i národa a pevnú politickú moc, vojenskú organizovanosť, veľké územie i početné obyvateľstvo. Veľkosť územia dnešného Slovenska nás mýli. Etnografické Slovensko je totiž oveľa väčšie.“
Odpoveď aké naozaj bolo, nám dal jazykovedec prof. Ján Stanislav po podrobnom preskúmaní histórie osídlenia, t.j. histórie názvov obcí, osád, potokov, vrchov a polí v Dunajskej kotline. Značnú časť tohto štúdia vykonal už budapeštiansky jazykovedec Dr. Ján Melich vo významnom spise vydanom okolo r.1927. Po jeho diele prišli ešte aj iné práce od prof. J. Kniezsu a Eleméra Moóra. V ich diele pokračoval Ján Stanislav a dnes môžeme spoľahlivo odpovedať na otázku, kde boli sídla Slovákov a kde až siahali na juhu a kde na východe. Výsledok možno vidieť na etnografickej mape Slovenska, ktorá predstavuje územie Slovákov pred príchodom Maďarov.
Stanislav: Pretože na východe Dunajskej kotliny sa usadili aj Rusi a Bulhari, na juhu aj Srbi a Chorváti a na juhozápade aj Slovinci, bolo treba presne rozlíšiť, čo patrilo im a čo Slovákom. Táto práca bola ťažká, ale nie nemožná, pretože jednotlivé slovanské jazyky sa od seba odlišujú určitým počtom charakteristických znakov. Podľa toho potom možno jasne odlíšiť miesta na ktorých sa usídlili jednotliví Slovania!
Na mape vidíme, že dedičné slovenské územie v stredoveku bolo neporovnateľne väčšie ako dnešné. Novodobé Slovensko je len malým zvyškom starého veľkého Slovenska, ktoré sa rozprestieralo vo väčšej časti Dunajskej kotliny. Slovák vyhynul alebo bol asimilovaný na velikánskom území, skultivoval mnohé kraje, aby ich prepustil iným.
„Novoprišlí Maďari boli aj veľkým oživením pre Cirkev...“???
Biskup Pilgrim v roku 973 píše vo svojom dopise pápežovi Benediktovi VI. o kristianizácii Maďarov: „...novopokrstený kmeň Maďarov, u ktorého sme sa ...zaviazali vykonávať kazateľskú činnosť. Divosť toho kmeňa od dávnych čias až doteraz uzavrela kazateľom mojej diecézy prístup aj do iných provincií... Kresťania, ktorí sem boli (Maďarmi) privlečení zo všetkých končín sveta ako zajatci, čo nikdy nemohli zasväcovať svoje deti Pánovi, iba tajne...“
Santgalenský mních Waldram opisuje hrôzu, akú spôsobili starí Maďari v Itálii. Ďalší mních opisuje utrpenie kresťanstva zo strany maďarských nájazdov po roku 900.
Keď na konci 10. stor. chcel Štefan kráľ (997-1038), ktorý bol Maďarom iba napoly - po otcovi a po matke bol Slovák s kresťanskou výchovou, založiť kráľovstvo na kresťanských základoch, jeho maďarský pohanskí súkmeňovci sa vzbúrili v tzv. Kopáňovom povstaní, pretože odmietali kresťanstvo. Slovenské vojská z Bratislavy a Nitry mu pomohli ubrániť kresťanský charakter jeho kráľovstva. Ani po jeho smrti v roku 1038 sa nechceli Maďari stať kresťanmi a okolo roku 1040 vypuklo ďalšie pohanské povstanie, v ktorom Maďari zničili množstvo kostolov a vraždili biskupov a kňazov (mučeníci biskup Gerhard, biskup Bystrík a iní).
„Maďari, ... keď sa usadili, hneď v prvej generácii dokázali vytvoriť štát európskeho typu.“
J. Ferko: Rozhodujúcim momentom, bodom zlomu, po ktorom sa už začali črtať veľmi konkrétne obrysy nového uhorského štátneho útvaru, bola porážka odbojnej staromaďarskej pohanskej šľachty, vedenej šomoďským županom Koppányom v r.997. Počas Koppányovho povstania sa asi sedemnásťročný Vajk (neskorší Štefan I.) ocitol v situácii, keď sa musel pred vzbúrencami zachraňovať útekom z Ostrihomu cez Dunaj na územie dnešného Slovenska. (Ako veršuje český humorista, "Ištván byl vyštván".) Tu sa ho ujali veľmoži Hunt a Poznan a predkovia Miškovcov a Bogatradvanovcov. S ich pomocou a za prispenia franských (nemeckých) obrnencov vedených rytierom Vendelínom Koppánya porazil.
A ďalší dôkaz nad dôkazy – dobové zobrazenie Štefana I. vo Viedenskej obrázkovej kronike. Údajne "maďarský" kráľ a zakladateľ "maďarského" štátu má na svojej zástave i na svojom štíte slovenský štátny znak – byzantský dvojkríž, dokonca aj s trojvrším. Uhorsko sa teda zakladalo v bojoch, pri ktorých nad vojskami zakladateľov viali znaky Horného Uhorska, čiže Slovenska!
Víťazní podmanitelia by sotva bojovali a zakladali štát pod výsostným znakom podmanených. Na strane odporcov uhorskej integrácie a kresťanstva, naopak, prevažovali – staromaďarské turuly s konskými chvostami...Vznik Uhorska bol ďalším civilizačným posunom, ktorý musela Európa väčšine staromaďarského etnika vnútiť násilím (násilím boli usadení, násilím pokresťančení, násilím im bol vnútený vznik Uhorska... – rovnako ako im roku 1920 Trianonskou zmluvou Európa vnútila vznik maďarského národného štátu a ako im bolo vnútené aj ďalšie dobrodenie – vodné dielo Gabčíkovo). Aj preto vznik Uhorska pripomínal dlhotrvajúci a ťažký pôrod. "Dejiny Uhorska až po sv. Ladislava (1077 – 1095) sú samá zvada a nešvár. "Je nesporné, že až v druhej polovici 10. a na počiatku 11. storočia sa definitívne vyformovalo stredoveké maďarské etnikum, ktoré spolu v tomto období taktiež už so Slovákmi (Slovenmi) tvorilo najvýznamnejšie a rozhodujúce etniká v procese konštituovania Uhorského štátu". Hlavnú územnú základňu Vajka-Štefana I. tvorila najmä západná časť územia dnešného Slovenska, čiže Nitriansko, a severná časť Zadunajska. Pričom netreba zabúdať, že "takmer tri štvrtiny dnešného územia Slovenska bolo mimo priameho obsadenia. Aj na územiach vzájomného dotyku mala nesporný podiel na formovaní budúcej uhorskej organizácie slovenská aristokracia".
Quido Matejko formuluje vznik Uhorska kontrastne: V Slovensko – Maďarskom štáte, v ktorom Slováci tvorili početnú väčšinu a duchovne boli vysoko, stali sa práve Slováci kostrou, podľa ktorej sa utvárali spoločensko-štátne pomery."
Uhorsko bol štátny útvar v Karpatskej kotline založený na území pôvodného štátu starého Slovenska (!) v roku 1000. Uhorsko existovalo od 11. storočia do roku 1918 ako mnohonárodný štát. V roku 1780 tu žilo len 28% Maďarov, 70 % Slovanov; z toho asi dve tretiny Slovákov a jedna tretina južných Slovanov, zvyšok rôzne iné národnosti ako Nemci a Židia. Práve preto úradným jazykom bola od počiatku latinčina, len v rokoch tvrdej maďarizácie 1836/1844-1848 a približne r. 1868-1918 maďarčina a v rokoch 1848-1867 nemčina.
Na území dobytej časti Slovenska Štefan I. (997/1000-1038) zriadil Ostrihomské arcibiskupstvo, pretože miesto pôvodného arcibiskupstva, ktoré mali starí Slováci v Bratislave-Devíne, v tom čase ležalo na hraniciach krajiny a bolo neustále ohrozované zo strany Nemcov, Čechov a Poliakov, ktorí sa ho snažili dobyť.
Maďarskí autori radi a často používajú vyjadrenia, ktoré hovoria o tom, že prvý uhorský kráľ Štefan „zriadil“ biskupstvo, župy, kláštory..., čo však vôbec nezodpovedá realite(7). Uhorsko, nový štát založený na prelome 10. a 11. stor., vybudovaný s pomocou starých Slovákov a na základe ich rozvinutej kultúry, využil staroslovenský systém hradísk. Dobre je to doložené najmä v prípade župného systému Uhorska. Ranofeudálne Uhorsko prebralo nielen ekonomické ale aj administratívne skúsenosti starých Slovákov z ich štátotvornej organizácie. V kronike Gesta Hungarorum zo 14. storočia sa nám zachoval doklad správnej organizácie veľkomoravského štátneho útvaru. Starobylé hrady Trenčín, Beckov, Hlohovec a iné, ktoré existovali už pred príchodom starých Maďarov, sa totiž neskôr stali sídlami županstiev aj v Uhorsku. Takéto postavenie pred príchodom Maďarov mala i Bratislava a Devín(8).
Z arabských písomných prameňov Ibn-Rosteho, ktorý napísal svoje dielo pred rokom 913 máme jasne doložené, že: „Vladára volajú županom a tohto poslúchajú a od jeho slova závisia... Najvznešenejší, najznámejší spomedzi nich, ktorého nazývajú vladárom vladárov, volá sa Svätopluk a je väčší a mocnejší ako župan (subandž), ktorý je jeho námestníkom.“ Z toho vyplýva, že samotný pojem župa aj ich územné rozčlenenie vytvorili starí Slováci a po založení uhorského kráľovstva bolo toto územné členenie iba obnovené, hoci aj s nejakými úpravami. Podobne možno uviesť tiež príklad „založenia opátstva“ v Zalaváre - Blatnohrade, ako to hlása tamojší pamätný stĺp. Postavila ho samospráva Zalánskej župy v roku 1999 na mieste benediktínskeho opátstva, ktoré podľa nich: „založil kráľ Štefan v roku 1019“. No máme doklad o tom, že v Blatnohrade už pred rokom 861 Pribina z Nitry dal vysvätiť kostol sv. Hadriána, ktorý sa k roku 890 spomína ako opátstvo(9). Z toho vyplýva, že drvivú väčšinu cirkevnej i hospodárskej správy prvý uhorský kráľ Štefan nezaložil, ale iba obnovil, to čo predtým „divoké hordy starých Maďarov“ zničili.
„V čase nahrádzania latinčiny národnými jazykmi maďarčina už bola dávno spisovným jazykom, … kým slovenčina sa ešte len hľadala, ktoré nárečie má byť spisovnou slovenčinou, vzdelanci zatiaľ ak písali, tak používali češtinu.“
J. Ferko: Maďarčina ešte ani roku 1790 nebola vhodná ako úradná reč, čo si uvedomovali aj významní maďarskí publicisti, medzi ktorými sa dokonca šíril strach zo zániku maďarčiny a maďarského národa. V tom čase začínajú nepočetní maďarskí vzdelanci v oblasti pravopisu a tvorby nových slov skoro od začiatku. Aký to obrovský rozdiel oproti jazyku Slovákov, ktorého prvú kodifikáciu urobil Konštantín Cyril už v roku 863! Staroslovenčina bola už za pápeža Hadriána II. roku 868 povýšená na tretí bohoslužobný jazyk západného kultúrneho kresťanského sveta. Slováci mali takmer tisícročný civilizačný náskok oproti Maďarom!
Quido Matejko (spolu s inými) konštatuje, že nikde nezohrala latinčina takú významnú úlohu a nikde v Európe sa neudržala ako úradný jazyk tak dlho, ako práve v Uhorsku. Kým etnicky pomohol Maďarom v dejinách prežiť najmä prílev ázijských Kumánov v 13. storočí, druhou veľkou šťastnou náhodou pre maďarský národ bolo dlhé zotrvanie latinčiny v pozícii úradného jazyka. Pomohlo prežitiu maďarčiny. Ak by sa dominancia latinčiny skončila skôr, málo vyvinutá maďarčina, tento jazyk "dávno ranený mŕtvicou", by v súperení s vtedy oveľa vyspelejšími jazykmi okolitých národov mal mizivé šance.
Koncom 18. stor. uskutočnil Slovák Anton Bernolák už druhú kodifikáciu slovenčiny. Vtedy pri tvorbe svojho Slovensko-Latinsko-Nemecko-Maďarského SLOWARu musel vytvoriť asi 1500 nových maďarských slov, ktoré Maďari nemali, hoci v slovenčine, nemčine a latinčine tieto slová existovali.
„A čoskoro sa títo udatní (maďarskí) bojovníci stali „ochrannou baštou kresťanstva“
J. Ferko: Ďalšia finta maďarskej historickej sofistiky sa týka tureckého vpádu. Keďže postup Turkov pri invázii do Európy sa podarilo zastaviť na území Uhorska a v závere víťaznou bitkou pri Viedni (1683), Maďari si aj túto zásluhu pohotovo (zmaď)arizovali tvrdením, že práve oni sú vraj "rytiermi Východu", ktorí ubránili Európu pred Turkami. Podiel maďarského obyvateľstva na protitureckých bojoch nemožno poprieť, ale je to čudný úspech obrany a čudné "víťazstvo", keď "porazený" nepriateľ obsadí a potom nepretržite 150 rokov okupuje prakticky celé územie obývané údajnými víťazmi. Nehovoriac o tom, že prelomové víťazstvo pri Viedni dosiahli Rakúšania s rozhodujúcou pomocou oddielov poľského kráľa Jána III. Sobieskeho, v ktorých bojovali Poliaci, Nemci, Rakúšania a Slováci. Na protitureckých vojnách sa podieľali všetky národy a národnosti žijúce v Uhorsku, pričom uhorská vrchnosť v tomto obrannom úsilí skôr zlyhávala ako dosahovala úspechy. Uhorská šľachta napríklad totálne odsabotovala pripravovanú križiacku výpravu proti Turkom roku 1514, ktorá potom prerástla do Dóžovho povstania.
„To čo Mária vytvorila na Slovensku, to viditeľné, bolo určite živené vnútornou silou hlbokého prijatia údelu obety, pochopeného v Maďarsku.“
Slovensko vo svojej domácej tradícii nesie doteraz viditeľné stopy po starodávnej kresťanskej kultúre. Sú to najmä patrocíniá, známe už z čias cyrilometodskej misie na Slovensku. Teda v čase, keď starí Maďari, ako píše Liudpram: „pevnosti zrúcali, kostoly vypálili, ľudí pozabíjali“ !!!
Je to predovšetkým úcta k Panne Márii. Slováci mali už v 9. storočí svoj katedrálny chrám zasvätený Bohorodičke, kde bol v roku 885 pochovaný zakladateľ slovenskej Cirkvi arcibiskup sv. Metod! Máme záznam z proložných životopisov o tom, že náš prvý arcibiskup sv. Metod bol pochovaný v katedrálnom chráme za oltárom Bohorodičky! Navyše, ak bol katedrálny chrám zasvätený Panne Márii, je to doklad o tom, že Slováci už v 9. storočí museli mať hlboko zakorenenú úctu k Panne Márii. A celá naša história to len potvrdzuje! O takomto vyvinutom mariánskom kulte píše už v roku 1950 aj náš jazykovedec J. STANISLAV v poznámkach k Žitiu Metoda, kde spomína české knieža Bořivoja: „Zaujímavé je, že Borivoj na Svätoplukovom hrade si zaumienil, že ak sa so cťou vráti domov, postaví chrám bl. Bohorodičky. Keď sa vrátil, urobil to v samej Prahe. To by poukazovalo, že na Morave bol vyvinutý kult Panny Márie a Metod ho tu vnukol aj Borivojovi(10).“
Predovšetkým máme zaujímavý spis Obrátenie Korutáncov…kde sú mnohé patrocínia z 9. storočia dokonca vymenované, lebo Pribina bol Slovák a aj Blatnohrad v tom čase patril do Rastislavovej ríše, tzv. Moravy. Opäť na prvom mieste sa tu spomína Bohorodička, ktorej nitrianske knieža Pribina zasvätil hneď prvý kostol, ktorý postavil vo svojom hradisku na novom mieste v Blatnohrade v roku 850. Tu máme priamy dôkaz mariánskej úcty u Slovákov ešte pred príchodom sv. Cyrila a Metoda!
Relatívne početný výskyt zobrazení Trojice a vysoký počet trojičných patrocínií na Slovensku(11) dokumentuje cyrilometodskú tradíciu úcty k Najsvätejšej Trojici, typickú práve pre sv. Konštantína Cyrila. Patrocínium Svätého Ducha (J. Hudák, 1984 ho spomína ako jedno z najstarších patrocínií – napr. v Devínskej Novej Vsi, Žehre atď.), patrocínium Salvátora, ktorému bola zasvätená bazilika na Bratislavskom hrade postavená v 9. storočí, ktorá svojimi rozmermi predčila aj baziliku v Mikulčiciach (bez nartexu dostavaného až po roku 873) považovanú za najväčšiu na Veľkej Morave.
Ďalšou nespochybniteľnou stopou z čias cyrilometodskej misie na Slovensku je patrocínium sv. Klementa, pápeža a mučeníka, ktorého ostatky priniesli na naše územie sv. Konštantín Filozof a Metod a bol vlastne hlavným patrónom ich misie medzi Slovákmi. Preto mu už v 9.stor. bolo na našom území zasvätených viacero kostolov – napr. v Močenku. Demeter solúnsky – zachovaný ešte aj v slovenských pranostikách na sviatok sv. Demetra (na Mitra…, po Mitre…), sv. archanjel Michael, sv. Margita Antiochijská (kaplnka z 9. stor. v Kopčanoch), sv. Hypolit (starobylý kláštor na Zobore), sv. Ján Krstiteľ, sv. Kozma a Damián a gréckokatolícki historici by možno vedeli pridať ešte ďalšie.
Starobylá mariánska úcta Slovákov
Zasvätenie Uhorska Panne Márii sa uskutočnilo v roku 1000 na Vianoce v Ostrihome(12). Svätoštefanská legenda, kde sa hovorí o zasvätení Uhorska Panne Márii – Kráľovnej (čiže oslávenej – Nanebovzatej) svedčí o tom, že sviatok Nanebovzatej(13) musel byť ústredným sviatkom celej Staroslovenskej krajiny už dávno pred sv. Štefanom, pretože hlboká celonárodná úcta sa nevypestuje za pár rokov. Starí Maďari, ako sa dozvedáme z listu biskupa Piligrima pápežovi Benediktovi VI. z roku 973, sa hromadne obrátili na kresťanstvo až okolo roku 970!(14)
Súčasný maďarský historik Paul Lendvay(15) nazval starých Maďarov: “ničivé výboje pohanských lúpežných koristníkov“ a „divoké hordy starých Maďarov“. I z toho si možno urobiť predstavu o kultúre starých Maďarov, keď prišli v 9. storočí na územie Slovákov. Preto je nemysliteľné, aby sa z takej úrovne dostali iba za 30 rokov, kedy Štefan zasvätil Uhorsko Panne Márii, do „vysoko kresťanského uvedomenia a hlbokej mariánskej úcty“. Obzvlášť, keď si uvedomíme, že ešte po smrti kráľa Štefana, vypukla nová pohanská vzbura, kedy Maďari ničili a plienili všetko kresťanské!
Preto za prvého uhorského kráľa Štefana, ktorý nastúpil na trón v roku 997 nemožno ešte hovoriť o všeobecnej zbožnosti starých Maďarov. Pre porovnanie je dobré si uvedomiť, že v Rusku trvalo asi 200 rokov, kým sa kresťanstvo pretavilo do národných foriem zbožnosti. Kyjevská Rus prijala kresťanstvo za vlády kniežaťa Vladimíra začiatkom 11. storočia a až od 13. storočia prejavuje sklony k vytváraniu miestnych národných foriem zbožnosti a duchovnej tradície, čo sa prejavovalo predovšetkým v umení(16). Z toho vyplýva, že táto mariánska úcta obyvateľov Uhorska musela pochádzať od Slovákov, s ktorými od počiatku kultúrne i nábožensky spolunažívali. Svedčí o tom aj patrocínium Nanebovzatia Panny Márie, ktoré patrí medzi „najstaršie a najrozšírenejšie patrocíniá na Slovensku“(17).
Prastará mariánska úcta Slovákov sa uchovala v Bratislave a jej blízkom okolí. Dodnes predstavuje Bratislava „dôležité stredisko mariánskeho kultu v strednej Európe“(18). Dokladá to i Marianka pri Bratislave, ktorá je najstarším mariánskym pútnickým miestom v strednej Európe(19). Zázračná soška Bohorodičky sa tu objavuje okolo roku 1030(20). Aj biskup Aleš Jordánsky vo svojej knihe Krátki Opis Milostiwich Obrazow … Matki Božej, které v Králowstwe Uherském werejne se cťá. (Pressburg 1838) uvádza na prvom mieste Bratislavu a Mariánku, podľa starých prameňov, označuje za najstaršie kultové a pútnické miesto v Uhorsku a jeho vznik kladie do svätoštefanského obdobia(21).
Pradávnu mariánsku úctu v tejto lokalite potvrdzuje i ďalšia obec, ktorá pôvodne niesla latinský názov Villa Sanctae Mariae, a ktorá patrila do hradného panstva Bratislavy. Dodnes je tu kostol s predrománskymi základmi, ktorý bol pôvodne zasvätený Panne Márii. Villa Sanctae Mariae musela vzniknúť ešte za čias Rastislava v 9. stor., pretože sv. Štefan jej, už ako existujúcej obci, udelil právo slobodných občanov. Stáročiami však z latinského Sanctae Mariae vznikla skomolenina Samária a dnes je známa ako Šamorín(22).
Podobne je to aj s patrónkou slovenského národa – Sedembolestnou. Ako spomína biskup Július Gábriš vo svojej homílii z roku 1984(23) , ľudová úcta k Sedembolestnej Panne Márii je u nás veľmi stará. Chrámy zasvätené Božej Matke vznikali na našom území najmä po roku 1250, teda po odchode Tatárov, keď sa v dôsledku tatárskeho plienenia mariánska úcta Slovákov ešte viac prehĺbila. Tatári napadli naše územie v roku 1241 a uhorské vojsko porazili pri rieke Slanej. Obyvateľstvo sa muselo utiahnuť do hlbokých lesov. Ako hovorí tradícia - nebolo rodiny, ktorá by so sebou nezobrala sošku, alebo obrázok Bolestnej Matky Božej. Najstarší doteraz zistený kostol na Slovensku zasvätený Sedembolestnej pochádza z roku 1279 vo Vajnoroch pri Bratislave. V tomto duchu je zaujímavá tiež socha Sedembolestnej v bratislavskom Dóme sv. Martina, ktorá, ako hovorí povesť, sa tam dostala na príkaz z Neba. Postupne jej bolo zasvätených vyše 45 kostolov a kaplniek a v druhej polovici 16. storočia sa s jej uctievaním začalo aj v Šaštíne, kde sa dnes nachádza národná bazilika, ktorá je zasvätená Sedembolestnej Panne Márií.
Navyše, ak si uvedomíme, že úctu k Sedembolestnej žiadne iné okolité národy nemajú – možno ju nájsť okrem Slovenska už len na Morave – nutne bude treba zodpovedať otázku, či jej úcta nemá korene u Slovákov už v 9. storočí, teda ešte z čias, keď územie dnešnej Moravy patrilo starým Slovákom. Neskôr totiž, patrila Morava pod Pražské arcibiskupstvo (od 11. storočia) a prejavoval sa tam český kultúrno-politický vplyv, ktorý už úctu k Sedembolestnej nemá. To znamená, že úcta k Sedembolestnej musela u Moravských Slovákov zapustiť hlboké korene dávno pred tým, keď ešte tvorili jeden národ so Slovákmi v 9. storočí.
O zasvätení Uhorska, čiže pôvodnej Slovenskej krajiny treba napísať osobitnú kapitolu.
Použitá literatúra:
RATKOŠ Peter: Pramene k dejinám veľkej Moravy, SAV Bratislava 1964
ŠAFÁRIK P.J. : Spisy 2, Slovanské starožitnosti I., vyd. Oriens, Košice 1999
STANISLAV Ján: Kultúra starých Slovákov, vyd. Kubko Goral, Bratislava 1997
1. Ako píše Denes Lengyel: maďarská ľudová povesť pozná zázraky a bludy, ale i falošné divy. Nepozná rytierske cnosti: oklamanie, podvedenie nepriateľa sa pokladá za vojenskú cnosť, a aj pomstu považuje za správny čin. Potvrdzuje to množstvo povestí zo Szalonty ale i zo Sikulska. Predstavuje spleť pohanských i kresťanských motívov. Je zrejmé, že najstaršia vrstva je bohatá na pohanské motívy ako napr. bájka o počiatku kmeňa Maďarov. Je to mýtická povesť o tom, ako matku zakladateľa rodu Almoša, Emeše oplodnil v spánku Turul (orol), ktorý predstavuje zviera-totem. (Zázračný jeleň, dávne maďarské povesti, preložil Denes Lengyel, Tatran Bratislava 1981, s. 233 a s. 230)
2. In Milan Vároš: Stratené slovenské poklady, II. vyd. Martin 2007, s. 321
3. Etymologický pôvod mena Tatárov, ktorí sa nazývajú aj Mongoli: V prípade mena Tatári a Mongoli ide o synonymá. U mnohých historikov je však možné nájsť názor, že správnejšie je predsa len označenie Mongoli. Meno Tatári, alebo tiež Tartari vzniklo v stredoveku z grécko-latinského slova tartarus – podsvetie, peklo; tartari – pekelníci. Stredovek takto nazýval ľudí, ktorí páchali zlé, ohavné činy..
4. RATKOŠ Peter, Pramene k dejinám veľkej Moravy, SAV Bratislava 1964,s. 30-31
5. V 10. stor. sa na území Bojoemie, dnešných Čiech, spomína viacero slovanských kmeňov: Charváti, Dudleby, Lučané, Česi, Dečané, Litoměřici, Plovania, Zlíčania, Chbané, polabskí Srbi, Liňania, Pšovania
6. Bojovia boli mocný keltský kmeň, ktorý sa skladal z niekoľkých vetiev. Jedna z nich osídlila približne v 4. storočí pred Kr. stredné a severozápadné Čechy, ktoré začali byť neskôr nazývané rímskymi zemepiscami a historikmi ako krajina Bojov, Bohemia (lat. Boiohaemum).
7. Kemény L., Zsigmund kiadása, Bratislava 1933, Marenčin PT Bratislava 2008, s. 48
8. Porovnaj - Š. Borovský, VLASTIVEDNÝ SPRIEVODCA PO DEVÍNE, BIPS Bratislava1987, s. 87
9. Stanislav Ján, Dejiny slovenského jazyka III. SAV, Bratislava 1957 s. 22
10. J. Stanislav: ŽIVOTY SLOVANSKÝCH APOŠTOLOV CYRILA A METODA V LEGENDÁCH A LISTOCH, MS Martin 1950, s.74
11. pozri KOLNÍK T.: Ikonografia, datovanie a kultúrnohistorický význam enkolpiónu z Veľkej Mače, Slovenská archeológa, Roč. XLII, čís.1 Bratislava 1994, s. 130-132
12. Václav Kocián: UZDRAVENIE SLOVENSKA, „srdca“ Európy 3, JAS Zvolen 2005, s. 23
13. O sviatku Nanebovzatia hovorí už v 4. stor. sv. Hieroným a sv. Augustín. Vo východnej cirkvi bol tento sviatok ustanovený v 6.storočí za cisára Maurícia, v západnej cirkvi o 100 rokov neskôr pápežom Sergiom a len v r.847 Lev IV. ju nariadil pre celú Cirkev ako sviatok s oktávou. Na tento sviatok usnutia Panny Márie (15.august) sa žehnajú byliny a kvety ako ozdoba Máriiných čností a oslava víťazstva nad smrťou. pozri NÁBOŽNÉ VÝLEVY, s. 922 a 656
14. J. Stanislav: ŽIVOTY …LISTOCH, 1950, s. 196n
15. In Milan Vároš: Stratené slovenské poklady, II. vyd. Martin 2007, s. 321
16. Porovnaj: Egon Sendler, BYZANTSKÉ IKONY BOŽEJ MATKY, Oto Németh, Bratislava 2006, s.124.
17. E. Frická-Vavrová MÁRIA,1992, s.46
18. E. Frická-Vavrová MÁRIA, Práca, Bratislava 1992, s. 96
19. E. Frická-Vavrová MÁRIA, Práca, Bratislava 1992, s. 88
20. J.CH.M. Vadrna: MARIANKA, CCG, s. 4
21. E. Frická-Vavrová MÁRIA, Práca, Bratislava 1992, s. 85
22. Presinszky L.: ŠAMORÍM, Komárno 1997, s. 1- 5
23. Z homílie biskupa Júliusa Gábriša v Šaštíne 16. septembra 1984: „Roku 1470 vydal ostrihomským arcibiskupom Ján Vitéz pastiersky list pre svoju arcidiecézu, ktorá prakticky zaberala celé územie Slovenska. V tomto pastierskom liste píše: "Hrozí nám veľké nebezpečenstvo zo strany Turkov. Nepomôžu nám naše zbrane, ani zbrane našich susedov. Musíme sa obrátiť na nadprirodzenú pomoc. Dejiny nás učia, že naši predkovia sa v ťažkých časoch utiekali k Panne Márii, ju prosili o pomoc a ona ich vyslyšala. Ako arcibiskup obraciam sa na vás: Zasväťme sa spoločne Bolestnej Panne Márii, aby bola aj naďalej našou Ochrankyňou a chránila nás pred všetkými nebezpečenstvami." Kráľ Matej Korvín, ktorý bol žiakom Jána Vitéza, reagoval na tento pastiersky list tak, že dal na našom území vybudovať niekoľko dielní, v ktorých sa z pálenej hliny robili reliéfy Bolestnej Panny Márie. Pavol Jedlička, trnavský arcibiskupský vikár, známy historik a najmä zberateľ starožitností, nám zanechal správu, podľa ktorej počas vlády Mateja Korvína v Hornom Uhorsku, čiže na území terajšieho Slovenska, nebolo rodiny, ktorá by nemala takýto reliéfový obraz Bolestnej Matky Božej. Priniesol som vám jeden takýto reliéfový obraz na ukážku. Nesie dátum 1484. To znamená, že bol vyhotovený presne pred päťsto rokmi. To nám názorne dokazuje, že úcta k Sedembolestnej Panne Márii je u nás veľmi stará a že je to úcta ľudová.“
24. Ďurica M. S.: Slováci a Sedembolestná, Lúč 2008, s. 17